Interview so spisovateľkou Michaelou Hajdukovou

V dnešnom rozhovore vám predstavím známu slovenskú spisovateľku Michaelu Hajdukovú, ktorá sa stala známou vďaka svojim románom ako napríklad Draculova žena, ZlatovláSSka či Démonov anjel. Dozviete sa zaujímavé detaily z autorkinej tvorby, na čo sa môžeme tešiť v jej budúcom románe alebo aký má názor na nárast extrémizmu v spoločnosti.


Predstavte sa v skratke. Čo by mali o Vás vedieť Vaši čitatelia?

Žijem v Košiciach, ale veľkú časť života som prežila v Margecanoch. Mám doma šesťročnú slečnu Julianku a pracujem v Knižnici pre mládež mesta Košice. Čo je pre spisovateľku, čo vyštudovala učiteľstvo pre prvý stupeň výborná práca.

Kedy začala Vaša púť spisovateľky a čo vás primälo k tomu, aby ste začali písať ?

Písať som začala už na základnej škole, lebo ma veľmi bavilo vymýšľať si, neskôr som prišla na to, že je to aj istá forma terapie. Vymyslieť si čo nemám, alebo kam by som na svete chcela ísť. Na strednej som písala básne, neskôr som skúšala poviedky. Ale nikdy som vážne nepremýšľala nad tým, že by som mohla byť spisovateľka. Všetko to bolo písanie do šuplíka, neverila som, že na to mám. Na vysokej škole som objavila web mámtalent, ktorý vymyslelo vydavateľstvo Ikar. Neviem, či ešte web funguje. Dalo sa tam prihlásiť s vlastnou tvorbou, ale čo bolo pre mňa dôležité, aj anonymne. Tak som si dala nick Ella E. A uverejnila niekoľko kapitol románu, čo som práve písala Siete z času. Ohúrilo ma, koľko ľudí to začalo komentovať, že sa im to páči a chcú vedieť ako to bude ďalej. Viezla som sa na vlne eufórie. Lenže už vtedy som do príbehu zapájala históriu a na mámtalente sa zjavila aj Eva Ava Šranková. Dnes sme priateľky, vtedy sme sa nepoznali. Naložila mi takú kritiku, že som niekoľko nocí nespala. Kritika bola oprávnená a konštruktívna. Najskôr som si povedala, že končím, a že už nikdy písať nebudem. Ale rozležalo sa mi to v hlave a uvedomila som si, že mala pravdu. A tak som vzala kapitoly, čo som mala, pustila som sa do poriadneho štúdia histórie v nich a keď som to všetko prekopala a poopravovala, prihlásila som sa s románom do súťaže Literárna cena, ktorú každoročne mámtalent vyhlasoval. Určite aj vďaka veľkej pomoci Avy som to dotiahla až do finále. V tejto fáze mi volala pani riaditeľka, že chcú knihu vydať. Literárnu cenu v ten rok nikto nevyhral, ale pre mňa bolo výhrou vydanie knihy.

Čo je Vašou múzou? Čo Vás najviac inšpiruje?

Všetko možné. Pozerám film a zaujme ma atmosféra, oblečenie hrdinov, nejaká izba v dome, či šperk, čo má niekto na sebe… Pri Zákone krvi ma inšpiroval starý dom, ktorý stojí v Košiciach na Štúrovej ulici. Takisto hudba. Tá asi najviac. Pri vymýšľaní konkrétnych príbehov počúvam hudbu, ktorá sa mi k nim hodí. Pri vojnových som počúvala soundtracky k Dánskemu dievčaťu, Líde Baarovej, seriálu Babylon Berlín, pri písaní Draculovej ženy som počúvala soundtrack k Jakubiskovej Bathory a soundtrack k tureckému seriálu Sultán. Pri najnovšej, ktorá vyjde na jeseň, som neustále počúvala nemeckú paganfolkovú skupinu Faun, ktorá ma inšpirovala k vytvoreniu celého divadla v Berlíne. Pri erotickomysterióznej dilógii som počúvala skupinu Apocalyptica, či taliansku speváčku Lauru Pausini. Teraz mám rozpracovaný scifi príbeh a počúvam Alana Walkera a Siu. To je iba malá časť môjho playlistu J Hudba je asi moja najväčšia múza.

Aký máte vzťah ku knihám? Ak pozitívny, aké žánre a konkrétne tituly sú Vášmu srdcu blízke?

Viac ako pozitívny. Dalo by sa povedať, že som závislá na čítaní i písaní. Odkedy viem čítať, čítam. Obľubujem žánre, ktoré sú najbližšie tým, ktoré sama píšem. Čiže ak sa tam prelínajú obdobia, prípadne je tam láska a štipka nadprirodzena, rozhodne po tom siahnem. Ale to platí aj v prípade, že je úplne jedno aký má kniha žáner, ak ma čímsi pritiahne, prečítam si ju. Dobrým príkladom je napríklad Larssonova kniha Muži, ktorí nenávidia ženy. Absolútne žáner mimo mňa, ale videla som časť filmu, tú, ktorá sa týkala vojny a už som bola namotaná J Čo sa konkrétnych titulov týka, netajím sa svojou láskou k Harrymu Potterovi (aj keď väčšie city prechovávam k SeverusoviJ ), mám rada knihy Jane Austenovej, Janu Eyrovú, trilógiu o Márii Magdaléne od Kathleen McGowan, sériu Píseň zimy od Jonesovej, Mesačné kroniky od Meyerovej, Kde sa les dotýka hviezd od Vanderahovej, Diablovu zajatkyňu od Janky Pronskej, sériu Hřbitovní královna od Stevensonovej, či knihy od Sylvaina Reynarda. Je to asi jediný autor, od ktorého čítam každú knihu. Takto by som ale mohla písať dlho, lebo tých kníh, ktoré sú môjmu srdcu blízke, tých je omnoho viac.

Ktorá z Vašich kníh je Vaša najobľúbenejšia? Viete špecifikovať prečo?

Ťažko hovoriť o jednej. Milujem knihu Nepriznaná, lebo mi neuveriteľným spôsobom prirástla k srdcu Adelka Ostrolúcka. Pre všetko kým bola, čo všetko dokázala a veľmi ma mrzí, že je utisnutá do tieňa Ľudovíta Štúra. Aj preto som písala knihu. Mojím splneným snom je ale dilógia Rekviem pre anjela a Démonov anjel. Túžila som napísať niečo trochu temné, vášnivé, nadprirodzené i spojené s reálnym. A jediná z mojich kníh, ktorá ma rozplakala, sú Berlínske knihy, ktoré vyjdú na jeseň, čiže z tohto pohľadu bude pre mňa takisto nezabudnuteľnou. Zbožňujem Linu Lindemannovú, hneď po Adelke, je to moja druhá najobľúbenejšia postava z mojich kníh.

Ako dlho Vám trvá proces od začiatku písania až po ukončenie nového diela?

Väčšinou okolo roka, niekedy viac, pretože nápad často príde ešte počas písania inej knihy J. Prelína sa to teda. Čiže kým píšem knihu a už mám v hlave nový nápad, musím si spraviť aspoň nový dokument, nahádzať tam myšlienky, prípadne zdroje, ktoré mám k dispozícii.  Momentálne, hoci píšem scifi, už mám v hlave myšlienku, písať knihu, kde v historickej časti bude Tatiana Romanovova, takže počas písania, občas myslím už aj na ňu J

V najbližšom čase Vám vychádza nová kniha „Berlínske hviezdy“. Prosím, predstavte v skratke na čo sa môžu čitatelia tešiť.

Hlavnou hrdinkou knihy je novinárka Lina Lindemannová. Je mladučká, sprvu ešte trochu naivná, ale dosť odvážna na to, aby pracovala pre noviny a robila rozhovory s Dietrichovou, či inými hviezdami umeleckého sveta. Koncom dvadsiatych rokov sa však v Berlíne objavuje nová politická strana a ju svrbia prsty. Začína písať o politike. Bude to mať ťažký dopad na jej život. Príde o snúbenca a môže prísť aj o život. Sloboda v Berlíne i Nemecku zomiera. Jej život často kríži bohatý, arogantný esesák, Reinhard von Kessler. Line sa táto možnosť hnusí, ale uvedomí si, že tento človek je jej záchrana. Obaja však majú vlastné tajomstvá a nosia vlastné masky a potrvá, kým sa odhalí pravda. A kým vyklíči láska, ktorá vznikne doslova z nenávisti. Kniha je v istých ohľadoch drsnejšia ako moje predošlé vojnové. Ale najskôr „zo mňa vyšla“. Ten nápad bol v mojej hlave ako film a ja som zaznamenávala, čo postavy prežívajú, cítila som ich trápenie, bolesť, prežívala som ich straty i víťazstvá. Prežila som si ju na vlastnej koži. Kniha bude mať znova cez 400 strán, čiže je to hutný príbeh. Verím, že v čitateľoch zanechá stopu.

Mala som tú možnosť recenzovať Vašu knihu ZlatovláSSka, ktorá sa mi nesmierne páčila. Čo Vás inšpirovalo písať o osudoch ľudí z tohto vojnového obdobia?

Zvláštnym spôsobom ma fascinuje celých prvých 50 rokov minulého storočia. Secesia, medzivojnové časy, vojna a krátko po nej. Rada pozerám filmy z toho obdobia, páči sa mi ako sa ľudia obliekali, ako bývali, zaujíma ma ich život. Fronty a boje ma až tak neťahajú. Ak by som verila na reinkarnáciu, bezpečne som v tých rokoch musela niekde žiť. Možno i v Nemecku, v Berlíne. Keď som v Berlínskych hviezdach opisovala, ako Lina kráča chodbami nového Ríšskeho snemu za Adolfom Hitlerom, mala som divné deja vu, akoby som tie priestory skutočne kedysi videla na vlastné oči. Ten istý pocit som mala aj keď sa Lina bavila v Moka Efti v Berlíne. J Je mi to divne blízke. Vojnový život v tej dobe bol ťažký vo všetkých krajinách, pokúšam sa vžiť sa do kože jednotlivých postáv, skúšam chodiť v ich topánkach a nesmierne ma teší, keď mi čitatelia povedia, že príbeh prežili, akoby boli tam. Pre mňa je to také zvláštne cestovanie v čase a priestore.

Aký máte názor na výrazný nárast extrémizmu a časté popieranie holokaustu ako historického faktu.

Myslím si, že je to smutné a nebezpečné. Mala som možnosť, kým som pracovala v novinách, robiť rozhovor s pani, ktorá prežila Osvienčim. Nechcem si predstaviť, ako sa teraz cíti ona a ľudia, čo tie hrôzy zažili. Zčasti to považujem aj za zlyhanie spoločnosti. Na mnohých školách sa vojnovým časom venuje málo pozornosti. Tých pár strán v dejepise nestačí. Nedokáže to deťom a mladým ilustrovať dobu. Preto som veľmi rada, že vychádzajú aj knihy pre mládež k tejto téme.

A na záver, čo by ste chceli odkázať svojim čitateľom?

Som nesmierne vďačná, že nejakých mám J V časoch, keď som písala do šuplíka sa mi ani len nesnívalo, že mi budú písať ľudia nadšené správy plné emócií z mojich príbehov. Ďakujem, že moje príbehy čítajú, že v nich často nájdu presne to, čo chcem, aby v nich našli, že vypichnú veci, ktoré som ukryla a oni si ich aj tak prečítajú medzi riadkami. Pevne verím, že sa mi neminú nápady a že budem môcť ešte dlho písať. Lebo je to moja obsesia J

One Comment Add yours

  1. Anonym píše:

    Od autorky som zatiaľ ešte nič nečítala, každopádne registrujem jej knihy a verím, že sa k nim raz dostanem. Super rozhovor, je skvelé, že aj naši autori dostávajú viac priestoru aj takto na rozhovory 🙂

    Páči sa mi

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s